Predstavoval som si ho ako veľkolepý kláštor na rovine, kam prichádzajú s pokorou stovky pútnikov. Ečmiadzin je naopak rušným mestečkom plným domov, obchodov, parkov, starých áut a bielych maršrutiek. Chvíľku trvá kým sa dostaneme k posvätnému areálu, ale stojí to za to.

Ečmiadzin je miestom, kde mal Surp Grigor Lusavorich (svätý Juraj) božskú víziu o zväzku svetla dopadajúcom na zem. Následne tu postavil prvý kostol Mayr Tachar. V celom Arménsku nenájdeme významnejšie miesto. Kostol sa stal centrom duchovného života krajiny a jeho význam rástol po tom, ako Arméni prijali kresťanstvo, vôbec ako prvý národ na svete, za svoje náboženstvo. V 4.storočí sa kňazi vydali do sveta a vrátili sa až v 14.storočí. Pustili sa do rekonštrukcie Katedrály, no jadro z nej ostalo po vzore pôvodného  kostola.

Už na prvý pohľad je Katedrála iná ako ostatné. Nie je vysoká, za to má širšie steny rozťahané po obvode. Nad vstupom stojí zvonica ozdobená vyrezávanými reliéfmi a nádhernými maľbami. Zvony z nej znejú celým mestom viac ako 350 rokov. Monumentálny vstup, vyplnený freskami, vás vovedie dnu. Prejdeme okolo mramorových dosiek, pod ktorými odpočívajú významní predstavitelia cirkvi a ocitneme sa uprostred Katedrály.  Miesto kde stojí oltár,  by malo byť tým, kam dopadol božský lúč a ukázal svätému Jurajovi, kde má začať stavať. Pri stoloch so sviečkami stojí hŕstka ľudí a pomaly ich, jednu od druhej zapaľujú. Väčšina však hneď smeruje k pokladom, ktoré Katedrála skrýva.

V pokladnici sú uložené predmety nevyčísliteľnej hodnoty. Najvzácnejšou je kopija Supr Geghard, ktorou rímsky vojak pichol do tela Ježiša Krista. Medzi ďalšie významné exponáty patrí kúsok svätého kríža, ale aj fragment z Noemovej archy. Celý areál Katedrály je plný kvetov, lavičiek a oddychujúcich ľudí.

Pamätník z roku 2001 pripomína návštevu Jána Pavla II. pri príležitosti 1700.výročia prijatia kresťanstva. Menší kostol Surp Gayane leží v náručí zelene, v  záhrade s nádvorím a fontánou. Sem nezavíta zástup pútnikov a je tu taký kľud a ticho, že sediac vo vnútri kostola, počujeme praskať tenučké medové sviečky.

Pri odchode nás zdraví skupinka mužov, hrajúcich pod stromom karty. Nezabudnuteľná atmosféra.

FOTO: Tomáš Kubuš